Láska môže byť aj praktická / O tom, ako ma príbehy žien vo svete naučili, že láska nemusí byť len romantická
Kým som spovedala desiatky žien v siedmich krajinách na štyroch kontinentoch, nechala som, aby ich rozprávanie o tom, ako žijú bez migrujúcich mužov úplne rozbilo moju predstavu o romantickej láske.
Sedím na plastovej stoličke v tmavej izbe horúceho domu v dedinke San Dionisio del Mar na južnom pobreží Mexika. Naproti mne je silnejšia žena v čiernom, len nedávno umrela jej mama. Kenia žije vo chvíli, keď ju navštevujeme, v rodičovskom dome s dvomi dcérami. Manžel odišiel, bez dokladov, za severnú hranicu Mexika pred dvomi rokmi.
Kenia bola prvá žena, na ktorej dvere sme zaklopali v roku 2017, keď sme sa s mojím mužom rozhodli dokumentovať príbehy žien, ktoré zostali doma, zatiaľ čo ich muži odišli za prácou.
Sedíme naproti sebe, izbou sa ozýva zvuk ventilátora. Otázky, ktoré kladiem, sú najprv skôr technické. Čo sa odohralo, kedy? Ako dlho je sama s dcérami? Prečo muž odišiel? Ako rybár sa už neuživil. Málo rýb, kvôli klimatickej zmene a necitlivým infraštruktúrnym projektom. Potom sa pýtam na to, ako sa zoznámili, kedy sa vzali. Mala iba 15. Poznali sa z dediny. Vybrala si ho, ale vlastne ani nikde inde ako v San Dionisio del Mar hľadať nebola. Pôvodní obyvatelia huave dodnes v oblasti žijú pomerne tradične. Kenia mala v čase nášho rozhovoru tridsať, tak ako ja. Nebolo to teda až tak dávno, čo sa vydala pred dovŕšením dospelého veku. Dnes už sa to mení, Kenia chce, aby jej deti študovali. Aj preto muž migroval.
Ako často si voláte? Dnes už máme WhatsApp. O čom sa rozprávate? Pousmeje sa hanblivo. „Už príde, dom na pláži už sme dokončili,“ vraví. Vlastne to opakuje niekoľkokrát. Na zozname mojich otázok je aj tá, či Keni manžel chýba. Cítim však, že je nevhodná. Kenina realita je úplne iná od tej, než je moja, ktorá otázky ovplyvnila. Jej predstavy o láske môžu byť iné ako tie moje.
Moja predstava o láske, ktorá je romantická, nemusí byť jediná (správna). Ešte netuším, koľko ženských príbehov naprieč svetom ma podnieti uvažovať o láske a vzťahoch inak.
Romantika ako z filmu. Iba západného
Český psychológ Jiří Procházka v jednom podcaste hovorí, že koncept romantickej lásky sa budoval storočia a vyvrcholilo to kapitalizmom. Dnes je takáto láska ideálom, ktorý musíme dosiahnuť, inak nebudeme šťastní. Takto často premýšľame my, v kapitalizmom presiaknutom, západnom či rozvinutom svete. Zároveň je to svet, kde sa riadime dodržiavaním individuálnych ľudských práv.
Romantická láska spočíva v tom, že nájdem jediného, dokonalého partnera. Poznáte to, rána v objatí, večer sledovanie filmov s pohárom vína. Hlboké rozhovory, momenty, kedy cítite, že ste si súdení. Všetko dokonalé. O tom, čo bude, keď napríklad príde do vzťahu dieťa, sa nehovorí. Rovnako sa nehovorí o materiálnom zabezpečení. Ak predsa svoju polovičku miluješ, nejako bude.
V kontraste s tým existujú miesta, kde aj dnes rodičia vydávajú svoje neplnoleté dcéry, aby im (a neraz i sebe) zabezpečili budúcnosť, v ktorej sa o ne niekto postará. Miesta, kde sa nepýtajú ani žien, ani mužov, či sa im ten druhý páči, či ich priťahuje, či vôbec chcú, aby ich priťahoval.
„Chcem, aby moje deti študovali. Okrem Magat. Ona mi pomáha. Verím, že sa vydá za niekoho, kto sa o nás postará,“ povedala mi Senegalčanka Almata o svojej vtedy 17-ročnej dcére. Almata žila celé roky bez muža, ktorý pracoval v Európe ako rybár. Remitencie dostávala raz za tri msiace, bola v poradí druhou manželkou a pred ňou posielal muž peniaze prvej i svojej mame.
Senegalská sociologička Codou Bopová mi vo svojom dome v hlavnom meste Dakar povedala, že miestni ľudia by sa mohli cítiť až nekomfortne, keď príde na romantickú lásku. Senegalčanky sa pri podobných otázkach chichocú či hanblivo otáčajú hlavu. Napokon, rovnako ako ženy vo vidieckych častiach Mexika a Indie. „Tradične svadba nespája dvoch ľudí, ktorí sú zamilovaní, spája dve rodiny, dve komunity,“ pokračovala Bopová. V miestnej polygamnej spoločnosti sa prvé manželstvo uzatvára často medzi vzdialenými členmi rodiny. Poznajú sa, boli spolu odjakživa. „Často sa dievčaťa spýtajú – Miluješ ho? Ona odpovie: Nemôžem povedať, že ho nenávidím. Nie je to to isté, ako keby povedala: Milujem ho.“ Nie je vôbec výnimka, ak sa dokonca žena vydá za migranta a ten nie je na obrade prítomný, lebo je zrovna v Európe.
V vidieckych spoločnostiach v krajinách globálneho Juhu, kde som pracovala, sa svadby neraz uzatvárajú z praktických dôvodov. Napríklad v Senegale ženy po vydaji odchádzajú z rodičovského domu do domu manžela a stávajú sa pomocníčkou v domácnosti pre jeho mamu. Inými dôvodmi môže byť veno, zisk pôdy, finančné zabezpečenie rodiny, ako to Almata plánovala s Magat. Žiadna romantika.
„Mladé Mexičanky sa vydávajú, lebo je často výhodnejšie mať staršieho muža,“ vysvetlil mi psychológ Jorge Barrera z mexickej Oaxacy. Mexická antropologička Charlynne Curielová dodala, že mnohé ženy a vlastne i muži nemajú inú možnosť. Byť single sa nenosí.
Aj u nás sa najmä na ženy medzi 30 a 40 pozeráme posudzovačne, ak sú samy, veď im predsa musia tykať biologické hodiny! A byť mamou je najviac. Na druhej strane je stále viac žien v tomto veku, ktoré zostávajú samy. Možno je to aj preto, že čakajú (či dokonca aktívne hľadajú) romantického partnera. Sú miesta na svete, kde by takéto ženy museli odísť zo svojich komunít, ak by, obrazne povedané, chceli mať pokoj od súdiacich pohľadov a ohovárania.
Migrácia mení vzťahy
Zakaždým, keď mi niekto v teréne povedal informácie podobné tým, že sa žena vydala bez prítomnosti budúceho manžela alebo že prestala kvôli vydaju chodiť do školy, v duchu som neveriacky krútila hlavou a podvedome konfrontovala počuté s tým, čo poznám.
Až sme docestovali do odľahlých častí južného Rádžastánu v Indii.
Pushpa sa, podobne ako ostatné Indky z kmeňov pôvodných obyvateľov Adivasi, okúňa hovoriť o svojom mužovi, keď sa pýtam na jej pocity. Tiež ju vydali rodičia, aj napriek tomu, že držala päťdňovú hladovku na protest proti staršiemu potenciálnemu ženíchovi. Hlavné slovo mal otec s bratmi a tí jej nedali na výber. Svojho budúcho manžela videla na svadbe po druhý raz v živote.
Po obrade a krátkej zábave si nad ránom zbalila svojich pár sárí a riadov a odišla z rodného domu do dediny vzdialnej asi dvadsať kilometrov, do domu nového manžela. Ten o pár týždňov odišiel za prácou do susedného štátu Gudžarát. Migrácia bola aj jedným z dôvodov, prečo pre Pushpu vybral jej otec práve tohto ženícha.
Keď prebývame u Indky tri dni v lete 2018, jej manžel už žije niekoľko mesiacov v Dubaji, kde pracuje v textilnej fabrike. Pushpa nám hrdo na zem rozloží vyšívanú podložku práve z fabriky v Dubaji a na tretí deň si napokon aj posťažuje: „Načo sme manželia, ak nejeme spolu?“ Rada by s ním zdieľala čerstvé čiapatti, ktoré inak pripravuje len pre troch synov a švagra.
Chýba jej. Muž, ktorého jej vybrali rodičia. Pushpa so vztýčenou hlavou prijala svoj osud a časom sa zamilovala do svojho manžela. A áno, možno jej chýba aj preto, že nežijú každý deň spolu, ale oddelene. Vzťahy majú rôzne podoby.
Na druhej strane zemegule, v južnom Mexiku, spovedáme o pár rokov neskôr v horskej dedinke Capulálpam de Méndez Luz Marlen. Aj jej muž odišiel za hranice, do USA, krátko po vydaji. Niekoľkokrát počas desiatky rokov trvajúceho manželstva sa vrátil, naposledy však pred 13-timi rokmi. „Stále je manžel, peniaze posiela,“ povie mi Luz Marlen na dvore ich domu. Trpko doplní, že za tie roky, čo žijú na diaľku, už mohol ich dom vyzerať inak. Po hodine rozhovoru dodá, že vie, že muž sa k nim už nevráti. Jej dcéra plače, že je hrdá na mamu, ktorá ich vychovala sama.
Luz Marlen je jednou z mnohých žien, čo sa s nami podelili o svoj životný príbeh a ktoré s migráciou prišli o vzťah. Neraz to boli vzťahy, o ktoré ženy nestáli, vzťahy plné násilia a kontroly, napríklad. Keď sa však vidiecka žena v južnom Mexiku ocitne v podobnej situácii ako Luz Marlen, nemá veľa možností. „Navždy zostane manželkou toho muža a život v komunite jej veľmi nedovoľuje, aby bola s nikým iným,“ povedala mi mexická antropologička Charlynne Curielová. Žiadne randenie ani hľadanie iného partnera sa nekoná.
Migrácia mení vzťahy. Od počiatku, od toho, ako a prečo ľudia vzťahy uzatvárajú, cez to, ako ich žijú – oddelene – až po to, ako vzťahy končia. Niektoré zamilovaním, ktoré obyčajne býva na začiatku romantickej lásky ako ju poznáme, iné odlúčením. Nie vždy je to odlúčenie rozhodnutím obidvoch… Ale to napokon nie je ani v prípade romantickej lásky z mojich predstáv. Je bolesť z rozchodu podobná?
