Kuchyňa Východného bloku a iné spomienky

Výber esejí z otvorenej výzvy OPEN CALL FOR WRITERS. Cudzinky a cudzinci sa v nich podelili o svoje skúsenosti so životom na Slovensku.

Narodil som sa v roku 1963 – v období, keď stál komunistický blok na vrchole slávy a nikto nepochyboval, že tam na dlhé časy ostane. Vo večerných správach sme miestami zaregistrovali sivé a pochmúrne útržky života v totalitných satelitoch. Ľudia oblečení v jednotných uniformách tmavých odtieňov. Police v obchodoch zásobené nakladanou repou, treťotriednou broskyňovicou a všetkými možnými druhmi bakelitového tovaru. Spoločenské podujatia ako výročné zjazdy strany, pochody na Prvého mája alebo pionieri s červenými šatkami na krku absorbujúci komunistickú propagandu na letných táboroch, boli všetkým iným len nie obrazom slobody a demokracie.

Nesmierne ma prekvapilo, aký príjemný život čakal za niekdajšou železnou oponou, keď ma osud (v mojom prípade práca) zavial do niekoľkých bývalých komunistických krajín – v roku 1990 do Rumunska, 1996 – 2000 do Macedónska, 2000-2004 do Bulharska a od roku 2004 aj na Slovensko. Život počas najtemnejších dní stalinizmu a brežnevizmu zrazu nepôsobil až tak neznesiteľne.

Jedlo je oblasť, v ktorej Východoeurópania tromfnú mojich krajanov Britov ľavou zadnou. Kulinárske výtvory, ktoré nám moja matka predkladala každý večer na jedálny stôl, mali od stolovania na úrovni na míle ďaleko. Všetky pokrmy pochádzali buď z plechovky, alebo z krabičky. O varení sa veľmi hovoriť nedalo, skôr sa u nás ohrievalo a servírovalo. Najčastejšie sa na menu objavovalo rizoto zo sáčku,  bolonské ravioly z plechovky, klobásky s mrazeným hráškom a so zemiakovou kašou (s hrudkami), syrový toast, výnimočne i omeleta, pečené mäso (bez omáčky) a hranolky z trúby. Za posledných 40 rokov sa však stravovacie návyky Britov a Britiek vôbec nezmenili a ako krajina sme sa nenaučili variť oveľa lepšie.

Viem si predstaviť, že na Slovensku počas komunizmu to tiež nebola žiadna sláva. V správach sme videli, ako to tu vyzeralo po páde Berlínskeho múru – zababušené babičky a ich pár zakrpatených, zošúverených kúskov zeleniny na predaj popri ceste, zábery kamery na hektáre prázdnych políc v supermarketoch, zachmúrení robotníci chrúmajúci tanier kapusty, knedlí a niečoho, čo pripomínalo pomyje (viď. raný film Boleslava Polívku Kalamita). Čo sa týka spracovania stravy a kuchynských technológií, vyzeralo to, že svet sa tu nikam nepohol od čias, keď Fred a Wilmur Flinstonovci vysmážali dinosaurie steaky a diplodočí guláš.

Aký bol môj údiv, keď som v roku 1990, len pár mesiacov po Ceacescovej smrti, navštívil sever Rumunska a priniesli mi na stôl vynikajúcu kuraciu pečienku s lahodnou karamelizovanou cibuľkou a čerstvým tmavým chlebom. Túto hostinu som potom spláchol prvotriednym pilsnerom s plnou chmeľovou chuťou.

Počas toho istého výletu po bývalých komunistických krajinách som bol ubytovaný v nádhernom dome obrastenom brečtanom v centre Budapešti. Majiteľka bytu – dáma na úrovni – mi naservírovala kráľovské raňajky – stôl bol plný olív, vajíčok natvrdo, šuniek, salám, uhoriek, rajčín, masla, džemov, rôzneho pečiva, ktoré bolo zväčša domáce, čerstvej kávy a čaju.

I keď Slováci a Slovenky trošku preceňujú svoje kulinárske schopnosti, nájde sa málokto, kto by nevystrúhal z poloprázdnej špajze pokrm, na ktorý by si netrúflo 99 % Britov a Britiek.

Ak ste niekedy navštívili Veľkú Britániu, iste ste zistili, že v sobotu večer sa u nás chľastá, plazí po zemi a sem-tam sa nejakému nevinnému ubožiakovi ujde jedna do držky. Slováci vo všeobecnosti trávia svoj voľný čas miernejším a civilizovanejším spôsobom – posedia si v kaviarni, zájdu na jeden-dva poháriky vínka a porozprávajú sa. Tento zvyk sa traduje už z čias multikultúrneho Prešporku, kde sa väčšina obyvateľov a obyvateliek poľahky dohovorila slovensky, maďarsky, nemecky a kde židovská komunita, tvoriaca na vrchole svojej existencie viac než 10 % obyvateľstva, bola významným politickým a kultúrnym elementom mesta. Aké prekvapenie pre nás Britov a Britky, ktorí si spolu s Američanmi myslíme, že máme patent na multikulturalizmus.

Toto príjemné popíjanie, pohostenie a rozprávanie sa si udržalo tradíciu aj po tom, čo sa barbarskí komunisti rozhodli Slovensko zneuctiť svojou prítomnosťou. Vizuál a atmosféra socialistickej kaviarne či krčmy mala na míle ďaleko od obdobia art nouveau a úroveň obsluhy sa význačne prepadla, keď kapitalistické záujmy nahradila “láska k proletariátu”. Zákazníci a zákazníčky si však svoje štandardy udržali, i keď len za cenu toho, aby si trochu rýpli do aparátnikov. Dopriali si občasný pohárik Rulandského šedého a diskusiu o nedostatkoch súčasného politického systému – tak ako to koniec koncov robíme aj dnes – bez toho, aby sme si prípadné nezhody museli vyriešiť päsťami.

Slováci a Slovenky milujú tráviť čas von. Lyžovanie, turistika, korčuľovanie na zamrznutom jazere alebo rieke, brnkanie na gitare a spev okolo ohňa – na všetky tieto aktivity staršie generácie spomínajú radi a s láskou.

Večný nedostatok tovaru, ktorý so sebou priniesla plánovaná ekonomika, prinútil ľudí, aby sa naučili dôkladne sa o svoje veci starať a opraviť ich tak, aby vydržali čo najdlhšie. Nič nesmelo vyjsť nazmar. Nepotrebné sa nevyhadzovalo. Bol to národ príkladných environmentalistov ešte dlho predtým, než Greta Thunbergová prvýkrát zočila svetlo sveta.

Čo nastalo, keď srdcia mladých chlapcov a dievčat zahoreli láskou? Vďaka obmedzeným možnostiam záhaľky pod sovietskou nadvládou zohrávali záležitosti spojené s romantickými vzťahmi a sexom v živote Slovákov a Sloveniek dôležitejšiu úlohu než pre ľudí na Západe. Niet sa čo čudovať – nedostatok tovaru v potravinách, behanie po horách a silný dôraz komunistických vladárov na telesné zdravie spôsobili, že na Tomáša či Zuzanu odvedľa sa pozeralo lepšie než na hranolkových odchovancov z Manchestru a Glasgowa.

O radostiach života v komunizme by som sa mohol rozpísať obšírnejšie, demokraticky však ukončím túto časť výpovede – ich zoznam zahŕňa tie, ktoré spomínam vyššie, a možno ešte pár ďalších.

Obávam sa, že väčšina z vás stále zastáva pevný postoj k tomu, ako silne zvierala železná päsť svoje satelity a že sa obyvatelia Československa nemali vo voľných chvíľach čím rozptýliť. Tvrdíte, že sa mi to len zdá a život pod dohľadom Stalina a jeho kádra určite nebol taký ružový.

Ak sa teda mýlim, ako je možné, že výber z najlepších filmov natočených v Československu je šmrncnutý nostalgiou za časmi dávno minulými? Hasičský ples Miloša Formana, čarovné Pelíšky, vyšperkované Rozmarné Léto, Postřižiny, Vesničko má středisková i Ostře sledované vlaky Jiřího Menzela. Vo všetkých spomenutých filmoch si ľudia očividne užívajú život napriek vtedajším politicko-ekonomickým pomerom. Väčšina z nás na Západe verila tomu, že pod prísnym okom komunistických vodcov sa zabávať jednoducho nesmelo. Predstavovali sme si nekonečnú nočnú moru, akú nám predostrel Kafka vo svojich  dielach.

V knihách Bohumila Hrabala, ktoré neskôr sfilmoval Menzel, nenájdeme jedinú zmienku o zlovestnej a všadeprítomnej železnej pästi štátu (Jane Austenová, napríklad, tiež vo svojich románoch vôbec nepísala o tom, čo sa dialo v tej dobe vo svete). Namiesto toho píše o víne, ženách a hudbe, dojímavých a rôznorodých priateľstvách medzi mužmi, mačkách a myšiach a koňoch, malých každodenných radostiach, ktoré človek nachádzal na pozadí zjavne nezaujímavej proletárskej mašiny.

Štátny teror ale nespal. Človek nikdy nevedel, kedy mu zaklopú na dvere a pristavia vo dvore auto ŠTB. Táto neustála neistota však možno popchla ľudí užívať si každodenné radosti ešte o to viac. Možno sa Slováci a Slovenky sústredili na základné elementy spokojného života – dobré jedlo, dobrú spoločnosť, dobré víno – práve preto, že vedeli, že ich život sa môže zmeniť zo dňa na deň na triviálny, či dokonca vykonštruovaný popud niekoho iného.

Na druhom konci Európy si Briti a Britky nažívali spôsobom, ktorý im väčšina vtedajšieho sveta mohla len ticho závidieť – mimo konfliktu, finančne zabezpečení, s neprieberným množstvom možností, čo so sebou. Percento ľudí s mentálnymi ochoreniami a výskytu samovrážd však narastalo, hlavne u mladých ľudí. Spustila sa lavína závislostí od najrôznejších návykových látok a k nim pridružených sociálnych neduhov – kriminalita, rozpad rodiny, premárnený život. Nočné ulice sa ocitli pod nadvládou rozzúrenej mládeže s nožom vo vrecku a Big Macom v potetovaných dlaniach (L*O*V*E a H*A*T*E* na hánkach).

Pristupujte preto k porovnávaniu susedovho trávnika opatrne – za americkým, britským či nemeckým plotom to môže vyzerať rozprávkovo. Pravda je však trochu iná: jedlo je neznesiteľné, maniere len o čosi lepšie a našim voľnočasovým aktivitám vládnu buď drogy, alebo večná bezduchá honba za niečím novým.