Jelisaveta Rapaić: Cítim sa komfortne v tom, byť cudzinkou

Umelkyňa Jelisaveta Rapaić pracuje v Kunsthalle Bratislava ako kurátorka vzdelávacích programov. Študovala textilný dizajn na University of Arts v Belehrade (2015 -2019), absolvovala Erasmus stáž v programe performance na School of Arts v Gente a magisterské štúdium dokončila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri intermédií (2019 – 2021). Vystavovala v Cité Internationale des Arts Paris, v Centre Experimentálního Divadla, v HaDivadlo v Brne, na Youth Biennial v Belehrade alebo v Schaubmarovom mlyne SNG v Pezinku. Momentálne žije a pôsobí v Bratislave.

Na úvod by sme si mohli načrtnúť trajektóriu toho, ako si sa sem, do Bratislavy, dostala. Študovala si tu, v Srbsku aj v Belgicku, tak nám to, prosím, priblíž. 

Študovala som textilný dizajn v Belehrade a prechádzala som si vtedy rozchodom a  odchodom z toxického vzťahu. Vedela som, že potrebujem ísť preč, do Bratislavy som prišla na Erasmus na Vysokú školu výtvarných umení. Bakalára som skončila v Belehrade a vrátila som sa na magisterské štúdium sem, lebo som nemusela robiť žiadnu jazykovú skúšku ako napríklad v Prahe alebo v Berlíne. Po prvom semestri som odišla do belgického Gentu, no potom sa začala pandémia a moje zámery po prvom ročníku prestúpiť niekam inam prestali dávať zmysel. 

Dokončila som teda školu v Bratislave a teraz tu aj pracujem. „Cez” Bratislavu som sa dostala aj k umeleckej rezidencii v Paríži. Niekedy mám pocit, že mi dáva ponuky, ktoré nemôžem odmietnuť, a tak tu stále ostávam. Ešte sa ale musím rozhodnúť, či tu chcem niečo budovať ďalej, alebo sa pohnem niekam inam. Je to trochu vtipné, ale nikdy som sa nerozhodla, že budem žiť v Bratislave. 

Povedala si, že si musíš rozmyslieť, či tu chceš budovať svoj život. Ako nad tým uvažuješ? 

Rozmýšľam o tom, ale nerobím zatiaľ žiadne rozhodnutia. Uvedomila som si, že tu mám super prácu a hlbšie základy ako v Belehrade. V tunajšej umelecko-kultúrnej scéne som viac infiltrovaná. 

V Belehrade som vyrástla, chodila som tam na strednú školu a vyštudovala bakalára a podľa mojej logiky by som tam mala mať viac prepojení. Bratislava je však miesto, kde som zatiaľ najviac prosperovala ako umelkyňa, kde som urobila skok od študentky k profesionálke. Snažím sa nechávať si otvorené rôzne vrátka, pretože si nemyslím, že je dobré byť zakuklená v jednej pozícii príliš dlho. Cítim sa komfortne v tom, byť cudzinkou. 

Asi sa zhodneme v tom, že Bratislava je mesto s veľmi limitovanými možnosťami. Tebe sa ale podarilo stať sa umelkyňou, ktorá sa postupne etabluje. Pracuješ ako kurátorka vzdelávacích programov Kunsthalle Bratislava, čo je naozaj obdivuhodné. Pracovné pozície v umení tu takmer neexistujú.

Hej. Sú to také zázraky, nie? Jednorožce.

Moja otázka teda je: prečo si myslíš, že to takto vyšlo? 

Aj ja sa to často pýtam samej seba. Keď spm sem prvýkrát prišla v septembri 2018, všimla som si, že ľudia z kultúry alebo ľudia, ktorí chodia na vernisáže, sú omnoho viac otvorení k novým ľuďom. Dá sa s nimi komunikovať ľahšie ako s ľuďmi z podobných kruhov v Belehrade. Cítiť tam atmosféru „my sme cool a ty nie“. V Bratislave taký pocit nemám. 

Možno je to preto, že je to tu malé a každý pozná každého. Mne zároveň pomohlo, že som vôbec nevedela, kto je kto. Som komunikatívna a označila by som sa aj za ako-tak šarmantnú osobu. Nehovorila som slovensky a nepoznala som, kto je kto, ale nehanbila som sa rozprávať, lebo som sa chcela naučiť jazyk. Začala som teda komunikovať aj viac s cudzími ľuďmi, čo v Belehrade často nerobím, pretože viem, kto tam riadi aké galérie. Komunikácia je potom v niečom oveľa strašidelnejšia, keď vieš, v akej pozícii sú tí ľudia, kto sú tí „cool“ umelci. Všetci sú tam nedostupnejší.

Neviem však garantovať, že s dielami, ktoré tvorím v Bratislave, by prišli rovnaké možnosti aj v Belehrade alebo inde. Možno by neboli chápané a prijaté rovnako. Byť cudzinkou je možno v mojom prípade a v kruhoch, v ktorých sa pohybujem, privilégium. Niekedy sa pýtam, či moje úspechy pramenia z toho, že nie som odtiaľto, a akurát chceli niekoho, kto je iný.

Myslíš si, že si niekedy nútená zastávať reprezentačnú rolu cudzinky, aj keď sa necítiš na to, aby si svoju „inakosť” reprezentovala?

Veľmi zriedka. Možno, skôr na začiatku, v časoch, keď sme sa stretli aj my dve (v roku 2019 na Vysokej škole výtvarných umení, pozn. autorky). Myslím si, že to bolo aj preto, lebo moja umelecká prax bola trochu viac orientovaná na identitu. Mala som asi 21 rokov a pocit, že potrebujem prísť na to, akou umelkyňou som a čo bude predmetom mojej praxe. Dalo sa to odsledovať aj v mojich dielach. Snažila som sa prísť na to, kto som a čo by som mala reprezentovať. 

Povedala by som, že vtedy som bola nie „nútená“, ale „pozvaná“ reprezentovať. Odvtedy sa moja tvorba veľmi zmenila, najviac na začiatku pandémie. Ale určite necítim, že by ma ľudia pozývali do výstav a projektov len preto, lebo potrebujú zaplniť miesta pre cudzinky či cudzincov a ženy. 

Stretli sme sa v škole, pri tvojom diele, ktoré bolo rozpustnou, priehľadnou textíliou s tradičným srbským vzorom, ponorenou do vody. Zaujímavé na tom je, že hoci si ako umelkyňa bola vystavovaná v kontextoch témy reprezentácie, nešlo o vyzdvihovanie identít, ale práve o ich rozpúšťanie. Postupom času sa táto téma v tvojej tvorbe rozpustila tiež. 

Áno, reprezentovala moje presvedčenia, s ktorými sa stále stotožňujem, ale už nemám veľmi potrebu ich komunikovať. Mám pocit, že už boli odkomunikované dostatočne. 

A aj keď som sa témami identity zaoberala, nikdy to nebolo o ich hľadaní. Svoju umeleckú prax som nikdy nestavala na zachovávaní srbského kultúrneho dedičstva. Bolo to práve o ich rozpúšťaní a evolúcii dogiem o tom, čo považujeme za zástupné aspekty kultúry – vlajku, ornament a podobne. 

V kritike identity politík sa zhodneme, no potom sú to rôzne nuansy, ktoré sa ukazujú v každodennom živote. Nebazíruješ na zdôrazňovaní toho, že si Srbka žijúca na Slovensku. Lenže keď príde na oficiálne styky napríklad so štátom, tam si nútená sa so svojou identitou chtiac-nechtiac boriť.  

Jednak to a jednak aj to, že s mojím príchodom na Slovensko som sa stala samostatnou osobou, ktorá sa musela prestať spoliehať na rodinu. Možno aj to ma nútilo tieto témy viac riešiť. Popísala si to fakt dobre. Nechcem urážať práce nikoho iného, ale zakladať svoju prax čisto na tom, že pochádzam z nejakého miesta, vôbec nie je moja šálka kávy.

Potom však prišlo nechutné prebudenie vždy, keď som musela ísť na cudzineckú políciu, založiť si bankový účet alebo niečo podobné. Zažívala som veľmi stresujúce byrokratické situácie, ktoré mi vždy pripomenuli, že to, čo je napísané na papieri, a teda miesto, odkiaľ pochádzam, je veľmi dôležité. Vtedy si uvedomíš, že je to celé fakt skutočné.  

Tvoje práce sa ale napriek všetkému od týchto tém odklonili. Teraz sa v dielach veľa venuješ pojmom ako terapia, komfort, relaxácia či pokoj. Nič pokojné v tom ale nie je, pretože veľa pracuješ s iróniou a v niečom sú tie tvoje diela vlastne znepokojivé.  

Áno, k mojim dielam sa viaže aj DIY estetika. Chcem tvoriť, ale je to finančne náročné a málokedy dostanem podporu alebo hranty, takže väčšinou robím s malým rozpočtom. Najväčší prelom prišiel s pandémiou covidu. Pol roka predtým som začala s terapiou a moja terapeutka si všimla, že som na seba prísna a vyvíjam na seba tlak produkovať dokonale premyslené veci aj v situáciách, kde žiaden tlak nie je. 

S príchodom covidu som si povedala, že je to dobrá príležitosť na risky. Začala som robiť len to, čo som cítila, že robiť mám. Pýtala som sa samej seba: „Jeli, čo chceš byť? Kaderníčka.” Začala som robiť akési terapeutické kadernícke sedenia (WeAreOpen, 2020 – …) a nadizajnovala som si k tomu kulisu. Mohol ku mne prísť ktokoľvek, ale musel mi ponúknuť niečo (nie peniaze) na oplátku za strih či účes. 

Snažím sa sústrediť na to, ako fungovať eticky, tvoriť, ale zároveň byť čo najviac v pohode. V našom odvetví vždy budeme fungovať v prekérnych podmienkach, ale aj tak sa snažím uvoľniť sa, k čomu mi možno trochu pomáha aj pozícia cudzinky. 

Veľa sa hovorí o zlej, respektíve neexistujúcej integrácii cudziniek a cudzincov a ako v tom oficiálne inštitúcie zlyhávajú. Ak sa rozprávame o cudzinectve, napadá mi pri tom tvoja séria grafík s nápismi. Jeden z nich je aj There is no such place as safe space. Rozvinula by si, prosím ťa, čo nám takto hovoríš? 

Vo svojich diela veľa pracujem s pojmom „safe haven”, čo je vlastne právnický, politický pojem, ktorý používajú advokáti. Keď niekto hľadá azyl alebo útočisko, hľadá „safe haven”, čiže taký bezpečný prístav. Tým útočiskom niekedy môže byť rozkošná, ružová, mäkká miestnosť s vankúšmi a bublinkovou fóliou, ale môže to byť aj to, že dostaneš novú identitu, novú osobnosť, nový domov.

Ak ten pojem vztiahnem naspäť k svojim projektom, jeden z nich sa hral s výrokmi a nápismi na stenách. Ten, o ktorom hovoríš aj ty, sa snaží vysporiadať s tým, že náš bezpečný priestor sa vlastne nedá vytvoriť a nedá sa ani vyhlásiť, že sme ho vytvorili. Bezpečným útočiskom nemôže byť žiadna krajina so žiadnymi jej pravidlami. Môžeme to myslieť síce dobre, ale nakoniec tieto pravidlá až príliš často utláčajú a sú nefunkčné. 

Ten projekt je o krehkosti myšlienky bezpečného priestoru. Odtiaľ som sa pohla smerom k témam ako úzkosti a začala tvoriť „parky úzkosti” (pozn. red. Dizzeyland). Môžu to byť fyzické miesta alebo priestory len v našich hlavách, ktoré dobre poznáme a kam ideme, keď sa potrebujeme cítiť lepšie alebo potrebujeme rýchlu záchranu zo zlej situácie. Otváram tu tému nefunkčnosti. Nefunkčnosť na rôznych úrovniach – vo vzťahu samej k sebe, vo vzťahu k partnerovi či partnerke, v pracovnom vzťahu, ale môže to byť aj hlbšia, systematická nefunkčnosť.

S nefunkčnosťou sa musíme najskôr zmieriť, až potom môžeme niečo robiť, aby sme to zmenili. Ak ide o systémovú zmenu, potrebujeme nájsť spôsob, ako sa s tým vyrovnať, prejsť tým, až potom môžeme fungovať ako komunita. A preto chodíme na dovolenku, aby sme sa vyhli vyhoreniu alebo aby sme od niečoho ušli. Alebo si urobíme malý kútik, čítame si knihu pri okne. Alebo si urobíme deň na kozmetiku, ideme do parku, nakupovať, jednoducho robíme čokoľvek, čo nám prinesie uvoľnenie. Alebo počúvame meditačné aplikácie a dostávame sa k priemyslu wellness a pozitivity.

Chcela by som sa vrátiť ešte ku grafike, o ktorej sme hovorili. Jednu si mi pred rokom darovala a mne sa vždy veľmi páčila. Potom sa mi prihodila jedna veľmi náročná životná situácia, a hoci som sa na rozdiel od teba nemusela vysporiadať s realitou, že nie som občiankou Európskej únie, tiež som zažila pocity vykorenenia. Tvoja grafika zrazu dostala úplne nový rozmer. Mám ju v obývačke a mám ju veľmi rada, no vždy, keď sa na ňu pozriem novými očami, formovaná touto skúsenosťou, vykorenená, pripomína mi to, že som ťa vlastne neposlúchla a urobila chybu, lebo som si domov a bezpečné miesto stotožnila s lokalitou, s inou krajinou. 

Možno to niekedy vyzerá, akoby tie grafiky boli len banálne výroky, ale ak sa ti k nim viaže nejaká skúsenosť, začneš im dávať význam a už to nie je len pekná chytľavá fráza. A vravíš si, do kelu, toto predsa žijem. 

Všetky grafiky som urobila, keď som prechádzala zložitými procesmi s cudzineckou políciou, ktoré ohrozovali moje bezpečie, a nedialo sa to mojou vinou. Mala som pocit, že to nikdy neskončí, že mi niekto vytrhol pevnú pôdu spod nôh bez toho, aby som o tom vedela, že len tak lietam niekde vo vzduchu a začnem o chvíľu padať a neviem, kde skončím. 

Naučila som sa, že človek nikdy nemôže príliš spohodlnieť a byť príliš spokojný, pretože pravda je, že aj keď si myslíš, že si v bezpečí, tak nie si. Keď si doma, máš pocit, že si v bezpečí a dokážeš čokoľvek, lebo si si bezpečie stotožnila s nejakým fyzickým priestorom. 

Potom keď začneš túžiť po dobrodružstve niekde inde, vieš, že ti bezpečie bude chýbať. Myšlienky na bezpečie, ktoré nám bude chýbať, nás môžu tak sparalyzovať, že sa nebudeme chcieť stať cudzincami. Pretože cudzinkou, cudzincom si len vtedy, keď prídeš na miesto, odkiaľ nepochádzaš.