Ako som sa naučil byť cudzincom

Mnohí cudzinci a cudzinky na celom svete túžia byť predovšetkým rešpektovaní. Často sa však ocitajú v situácii zvanej hlava XXII. Aby ich okolie prijalo, musí im porozumieť, a aby im rozumelo, musí ich prijať. Pre našinca je ťažké sa do takejto situácie vôbec vžiť.

Problém som začal vnímať v Texase už ako malý chlapec. S prisťahovalcami z našej dediny sme sa takmer nestretávali. Občas sme videli pár mexických rodín na víkendových nákupoch v meste. Keď som stál za nimi v rade pri pokladni, prvýkrát som bol svedkom ignorancie a frustrácie, ktorým čelili.

Všemožne sa snažili zvládnuť interakciu s prepracovanými a nedocenenými predavačkami a predavačmi. Často za pomoci svojich malých detí, ktoré im prekladali. Riešili väčšinou len drobnosti, napríklad chybu na účtenke. No i to bolo pre nich dôležité, chceli len, aby ich ostatní brali vážne. Aj mne ako malému dieťaťu bolo jasné, že ich považovali skôr za príťaž. „Prečo nemôžete byť normálni (Američania)?“ pýtal sa personál.

Ako tínedžer som sa s rodinou presťahoval bližšie k americko-mexickej hranici a ťažkosti mexických prisťahovalcov mi boli jasnejšie. Spolužiaci, spolužiačky a ich blízki, takmer všetci z Mexika, zápasili s odlúčením od rodín, vyhostením a so životom na okraji spoločnosti. Študentom zakazovali hovoriť španielsky na chodbách školy. Jasný znak, že ľudia z Mexika neboli prijatí úplne. 

Spolužiaci a ich rodiny si ma získali svojou dobrotou a štedrosťou. Práve vďaka nim som ľahšie zvládol posledné roky dospievania. U mňa mali cudzinci a cudzinky dvere otvorené, ale úplne som nechápal, kto vlastne sú a čo je dôležité v ich životoch. 

Začíname stúpať 

Ak by som prirovnal spoznávanie reality migrácie k výstupu na Mount Everest, tak v deň, keď som spoznal svoju slovenskú manželku, bol môj stan rozložený akurát tak v základnom tábore. Vtedy sa mi stala sprievodkyňou na ceste a doteraz mi trpezlivo objasňuje každý ďalší krok. Keď sme sa prvýkrát jeden druhému v texaskej púšti zahľadeli do očí, na jej cudzinecký status som ani nepomyslel.

Ako pri každej mladej dvojici sa naše vzájomné spoznávanie nevyhlo pár prekážkam. Pochádzali sme z výrazne odlišných kultúr a rozprávali rozdielnymi jazykmi. Neodradilo nás to, ďalej sme sa predierali migračným systémom, zdolávali cestu k manželstvu a nakoniec privítali prvé dieťa. Počiatočné mesiace rodičovstva mi však jasne ukázali, aký strmý výstup ešte máme pred sebou. 

Jedného dňa sme sa vracali z knižnice a moja partnerka vyzerala akosi melancholicky. A to u nej nebývalo zvykom. Myslel som, že je daždivým dňom, ale keď sa rozplakala, vedel som, že niečo je zle. Popri stúpaní na vrchol som si nevšimol, že náhle zmeny v živote nezvláda veľmi dobre. 

Trpela popôrodnou depresiou a chýbal jej slovenský domov. Len pred dvoma rokmi sa presťahovala do Ameriky, vzala si cudzinca a porodila bábätko. Za celý ten čas ani raz nevidela svojich rodičov, a keď jej umrela starká, nemohla letieť domov.

Jej pocity ma zaskočili. Nechápal som, prečo sa cíti izolovaná a smutná. Ale aspoň som sa o to pokúšal. 

Ako roky plynuli, naučili sme sa lepšie rozumieť jeden druhému a snažil som sa viac, aby jej bolo v Amerike dobre. Zvýšila sa jej mentálna odolnosť a dokázala sa rýchlejšie vyrovnať s neduhmi života cudzinky. No jej trápenie nepominulo. Náš výstup nás na chvíľu priviedol na pokojnejšiu rovinu, ale nastal čas posunúť sa ďalej. Cieľ bol jednoznačný – ideme na Slovensko.

Začína to byť strmé

Netrvalo dlho a zistil som, čo prežívala v Amerike. Veľmi rýchlo sme si vymenili úlohy. Ona sa zrazu stala hybnou silou celej rodiny a ja som čakal na pokyny, čo robiť a kam ísť. Najviac ma znepokojovala náhla strata mojej nezávislosti, ale to bol len začiatok. 

Ako cudzinec na Slovensku som sa začal cítiť prirodzenejšie až po desiatich rokoch. V predošlej dekáde sa toho mnoho udialo. Trápili ma zdravotné problémy, stratil som otca, narodilo sa nám druhé dieťa. Veľa som sa o sebe naučil. Zvládať všetky životné komplikácie je spoza hraníc inej krajiny oveľa náročnejšie. Išlo o jednoznačne najstrmšiu časť výstupu.

Na Slovensku roky pracujem ako učiteľ angličtiny. Moji študenti a študentky ma veľa naučili o slovenskej kultúre a na oplátku som im ponúkol pohľad cudzinca žijúceho medzi nimi. Zdieľal som s nimi aj pocity strachu a frustrácie zo zahraničnej polície, opisoval bežné prekážky pri komunikácii s ľuďmi. 

Na počudovanie mi neverili. Nechápali, že sa dennodenne stretávam s nedôstojným zaobchádzaním. „Ale veď vaša manželka je Slovenka,“ namietali. „Vy nie ste TAKÝ cudzinec.“ Vraj ako prisťahovalec z bohatej krajiny by som mal občianstvo získať automaticky. Zmiatlo ma to a začalo mi byť jasné, že nie všetkých cudzincov a cudzinky tu vnímajú rovnako. Až počas pandémie covidu som zistil ako veľmi. 

Čo rozdeľuje a čo spája

Prvý rok pandémie nám všetkým umožnil zhodnotiť, ako žijeme svoje životy. Povinná izolácia  zdôraznila, že sa navzájom potrebujeme. Zrazu som potreboval zdieľať vlastné cudzinecké skúsenosti. Párkrát som vytvoril podcast, v ktorom som sa podelil o pár zážitkov. Až online priestor mi otvoril bránu k životom ďalších cudzincov na Slovensku. 

Vedľa mňa ožili príbehy, ktoré boli dovtedy skryté. Podcast mi pripadal ako najvhodnejšia platforma na zdieľanie osobných skúseností, plus v tejto oblasti som už mal čo-to za sebou. Padlo rozhodnutie – budem robiť rozhovory s ľuďmi z cudziny o ich živote na Slovensku. Tak sa zrodil podcast Na Slovensku Aj Po Anglicky.

Na začiatku sme nahrávali jednoduché epizódy o kultúrnych rozdieloch – jazykoch, jedle, sviatkoch. Podcast vytvoril príležitosti spoznať ďalších ľudí z cudziny, ale nezachádzal veľmi pod kožu. Až keď sa jedna epizóda venovala tomu, ako nám chýba domov, pochopil som odlišnosť našich príbehov.  

Belle Hermosa, hostka podcastu pôvodom z Filipín, hovorila o zhoršení stavu jej otca. Upadol do kómy a rodina ju prosila, aby sa vrátila domov. V tej dobe, žiaľ, nemohla cestovať, pretože čakala na povolenie na pobyt. Otec zomrel skôr, ako dorazila. So slzami povedala: „Nebola som tam. Všetci ostatní tam boli. Mám šesť súrodencov a ja som najstaršia, chcela som tam byť pre nich, ale okolnosti mi to nedovolili.“ 

V ďalšej časti podcastu som sa zhováral s Yunusom, ktorý prišiel na Slovensko cez program Erasmus. Pred koncom pobytu sa dozvedel, že jeho otec je politickým väzňom. Plány musel veľmi rýchlo zmeniť: „Požiadal som o azyl a trvalo mi dva roky a sedem mesiacov, kým som migračný úrad presvedčil, že moje obavy z prenasledovania v Turecku nie sú len výmysel, a ak sa vrátim, zavrú ma.“ 

Bolo to iné, keď zomrel môj otec. Rovnako ma to veľmi zasiahlo, mohol som však letieť domov hneď nasledujúci deň.

Život na Slovensku som si vybral dobrovoľne. Rozhovory v podcaste mi pomohli pochopiť, že všetci sa nachádzame v inej situácii. Nedoceňoval som, čo znamená byť cudzincom na Slovensku. Ani moja skúsenosť mi neumožňuje plne pochopiť ostatných. 

To však neznamená, že snaha porozumieť ľuďom z cudziny je zbytočná. Je dôležité sa navzájom počúvať, niečo sa dozvedieť o rozličných spôsoboch života a dovoliť tak obohatiť vlastný život. Až keď lepšie spoznáme cudzinca či cudzinku, pochopíme, kto je to silný človek.

Ľudia z cudziny čelia výzvam, ktoré si mnohí nedokážu ani predstaviť. No nevzdávajú sa. Udržiavajú si silnú vieru v to, že za všetkými sklamaniami a obetami čaká na nich, na ich rodiny, priateľov a budúce generácie lepší život. Viem, že optimizmu nemá v dnešnej dobe nikto na rozdávanie, ale oni si ho musia o to ťažšie vybojovať.

Musíme nájsť spôsob, ako preťať začarovaný kruh neprijatia a neporozumenia. Cudzinci by mali byť prijatí automaticky. Iba tak ich môžeme lepšie pochopiť a kráčať bok po boku ako súčasť otvorenej, spravodlivej a slobodnej spoločnosti.